Vznik prvej ČSR vniesol do života Slovenska a Slovákov podstatné zmeny. Badateľný pokrok zaznamenalo aj školstvo. Po prevrate došlo k zriaďovaniu nových škôl - od ľudových po univerzitu. Organizačným článkom školstva predvojnovej ČSR boli priemyselné školy s rôznymi odbormi a odborné školy, ktorých úlohou bolo poskytnúť slovenskej mládeži technické vzdelanie.

    Treba poznamenať, že na Slovensku o tieto školy a ich absolventov zo začiatku nebol ešte taký záujem, aký im právom patril. V očiach širokej verejnosti uznávaným inteligentom bol kňaz, lekár a pravotár. A pritom technické vzdelanie malo pre Slovensko a jeho hospodársky rozvoj základný význam. Možno s hrdosťou poznamenať, že aj priemyselná škola v Bratislave v tomto zmysle od samého začiatku spĺňala veľkú a nezastupiteľnú úlohu.

    Dnes si je už ťažko predstaviť jej začiatky v poprevratovej Bratislave. Školská budova koncom prvej svetovej vojny slúžila ako kasáreň vojnových invalidov, pre ktorých sa konali rôzne remeselnícke kurzy. Bola zanedbaná, špinavá, vyrabovaná. Ovzdušie v nej bolo natoľko protičeskoslovenské, že po príchode nového riaditeľa Ing. Vosátka, vymenovaného československou vládou, musela budovu strážiť vojenská hliadka. Zamestnanci odopreli sľub vernosti republike.

    V celej budove bola zriadená jedna trieda, ostatné miestnosti obsadili remeselníci. Bolo treba vyvinúť veľké úsilie, aby sa v budove mohlo v septembri 1919 započať vyučovanie v novozriadenej vyššej strojníckej a odbornej staviteľskej škole. Pre žiakov sa upravila jedna trieda ako spálňa a žiaci si sami zriadili kuchyňu v terajších umyvárňach v suteréne.

    Nebol dostatok slovenských žiakov, nebolo spoľahlivých učiteľov, učební ani učebných pomôcok. Doterajšiu školu - nižšiu kovorobnú - bolo treba od základu prebudovať.

    Po spojení Slovenska s českými krajinami nastala nevyhnutnosť unifikácie školstva, lebo školská organizácia v oboch častiach bývalej monarchie bola v základoch rozličná. Vzorom reorganizácie sa stalo české školstvo, vybudované v prostredí rozsiahleho priemyslu. Hneď v prvom školskom roku 1919/20 bola odborná škola kovorobná reorganizovaná na 3-ročnú odbornú školu pre strojných zámočníkov. Popri nej sa zriadili prvé ročníky vyššej školy strojníckej a odbornej školy staviteľskej, odborná kovorobná škola pokračovacia, ako aj odborný kurz kuričský, strojnícky a elektrotechnický. V prvom roku pôsobilo v škole okrem riaditeľa 7 profesorov a 5 dielenských učiteľov. V školskom roku 1920/21 sa otvorením 1. ročníka zriadila dvojročná škola majstrovská, otvorením 1. kurzu kurzová robotnícka škola stavebná a rozšírili sa odborné kurzy zo strojníckeho odboru. V tomto roku pôsobilo v škole už 13 profesorov a 56 dielenských učiteľov.

    V školskom roku 1921/22 sa okrem vtedajších oddelení zriadili odborné kurzy pre ďalšie vzdelávanie učiteľov učňovských škôl. V školskom roku 1922/23 sa dobudovali všetky oddelenia. V tomto roku sa už v obidvoch oddeleniach vyššej školy uskutočnili prvé maturitné skúšky. V ďalších rokoch sa organizácia školy podstatne nezmenila.

    Koncom školského roku 1928/29 mala škola okrem riaditeľa 20 profesorov a 5 dielenských učiteľov.

    Je zrejmé, že vďaka rýchlemu tempu rastu školy doterajšia budova nemohla stačiť. Aby sa mohli všetky triedy riadne umiestniť, museli sa zrušiť odborné učebne. Na rozšírenie dielní a na zriadenie laboratórií sa nedalo ani pomyslieť.

    Už v roku 1920 sa začalo pomýšľať na vytvorenie nových, novej situácii primeraných materiálnych podmienok školy. Boli dve alternatívy: novostavba modernej školy alebo prístavba k pôvodnej budove. So zreteľom na finančnú situáciu a iné súrnejšie stavby škôl zdalo sa účelnejšie presadzovať prístavbu. Pôvodný projekt obsahoval aj nadstavbu dielenského traktu, ale túto neschválilo ministerstvo financií.

    V lete roku 1926 sa začalo s prístavbou. Prvé miestnosti v západnom krídle boli odovzdané do prevádzky začiatkom roku 1928, východné krídlo dokončili v lete 1928. V tom roku sa uskutočnili aj adaptácie v starej budove a pred Vianocami sa ukončili posledné stavebné práce. Náklad na prístavbu predstavoval asi 2 a pol milióna korún. Prístavbou sa získalo 85 % úžitkovej plochy.

    V prvom desaťročí republiky sa škola rozvíjala v duchu smerníc ministerstva školstva a národnej osvety z augusta 1919: starať sa o výchovu v najväčších technických odboroch: strojníckom a staviteľskom.

    V desiatom roku trvania bola organizácia školy ukončená a rozčlenená takto:

• V odbore strojníckom - v 1. stupni bola zriadená cvičná dielňa pre strojné zámočníctvo, ktorá vznikla roku 1921/22 premenou z bývalej kovorobnej školy. Jej cieľom bolo počas troch rokov vychovať pre strojársky priemysel a strojnícke živnosti kvalifikovaného robotníka a pomocníka. Prijímalo sa podľa počtu miest v dielňach. Uchádzač musel mať 14 rokov a ukončenú ľudovú školu. Žiaci mali 32 hodín dielenského a 12 hodín teoretického vyučovania týždenne. Školský rok trval desať a pol mesiaca - od 15. 8. do 28. 6. Teoretické vyučovanie bolo od 1. 10. do konca mája. V období 15. 8. - 30. 9. a 1. - 28. 6. mali žiaci 44 hodín dielenského vyučovania. Medzičasom sa zriadila aj cvičná dielňa pre nábytkové a stavebné stolárstvo. Prehľad predmetov v dvoch ročníkoch: dielenské vyučovanie
  vyučovací jazyk
  živnostenské počty
  živnostenské písomnosti
  kalkulácia
  účtovníctvo
  občianska náuka
  odborné kreslenie a rysovanie
  prírodospyt
  mechanická technológia
  náuka o strojoch
  náuka o motoroch
  elektrotechnika
  náuka o materiáli, nástrojoch a strojoch obrábacích
  zriadenie dielní a hygiena
  dielenské rysovanie strojnícke.
  
• V 2. stupni pre strojníctvo sa začala výučba v roku 1920 na dvojročnej majstrovskej škole strojníckej, zriadenej na výchovu predných kvalifikovaných robotníkov, dielenských vedúcich a samostatných majstrov. Do tohto stupňa sa prijímali uchádzači najmenej 17-roční, vyučení zámočníci s 3-ročnou praxou a so školským vzdelaním 3 tried meštianskej školy. Na tomto stupni sa vyučovala aj matematika, fyzika, technické kreslenie, strojnícke rysovanie, mechanika a nemčina. Celkový počet hodín v týždni bol 44.
• 3. Pre tretí stupeň bola v roku 1919 založená vyššia škola strojnícka, poskytujúca ucelené všeobecné a odborné vzdelanie, aké potrebujú majitelia alebo správcovia menších strojárskych závodov alebo závodov so strojným zariadením a technickí úradníci súkromných a štátnych podnikov. Štúdium bolo štvorročné a končilo sa maturitnou skúškou. Učebný plán tejto školy mal za úlohu doplniť žiakom všeobecné vzdelanie a poskytnúť im v teoretických a praktických predmetoch prípravu pre technické uplatnenie sa v živote. V každom ročníku sa vyučovalo týždenne 41 hodín.

    V roku 1921/22 sa zaviedli nové učebné osnovy, ktorými sa pozdvihla úroveň školy. Na strojníckom oddelení sa poriadali pre zamestnancov priemyselných a živnostenských podnikov odborné kurzy: strojnícky a elektrotechnický.

    V šk. roku 1922/23 sa konali prvé maturitné skúšky.

    V rokoch 1919/29 tu okrem riaditeľa školy pôsobilo 32 profesorov, 6 dielenských učiteľov, 12 výpomocných učiteľov, 4 asistenti a pomocný personál v počte 17 ľudí. Štátna priemyselná škola bola prvou v Bratislave, ktorá uskutočnila službu školského lekára. Škola mala už vtedy zvláštnu lekársku ordinačnú miestnosť, vybavenú všetkými potrebnými vyšetrovacími pomôckami. Bola v stálom spojení so sociálnymi inštitúciami.





1929 - 1939

V nasledujúcom desaťročí nenastali ani v organizácii školy, ani v učebných osnovách nijaké podstatné zmeny. Organizácia školy bola takáto:

• 1. Vyššia škola strojnícka - štvorročná - mala dva smery:
  • konštrukčný (dovtedajšia organizácia)
  • prevádzkový (nový smer).
  Vyučovanie sa diferencovalo od 3. ročníka.
• 2. Odborná škola staviteľská.
• 3. Majstrovská škola strojnícka - dvojročná.
• 4. Cvičná dielňa - trojročná (vysvedčenie na odchod malo platnosť výučného listu).
• 5. Vyšší špeciálny elektrotechnický kurz.
• 6. Odborné kurzy (zriaďovali sa podľa potreby).

1939-1945

    Toto obdobie je poznačené veľkými politickými zmenami, vojnovými udalosťami, preto je jasné, že zmeny museli nastať aj v našej škole.     Podľa uznesenia vlády Slovenského štátu z 18. 3. 1939, intimovaného prípisom predsedníctva slovenskej vlády z 20. 3. 1939, čís. 2622/1939, bol prepustený zo štátnej služby riaditeľ Ing. Anton Benda, 12 profesorov, 6 učiteľov dielenského vyučovania a 2 asistenti. Správu školy začiatkom školského roku 1939/40 prevzal Ing. Fischhof a viedol ju do konca apríla 1941. Odvtedy bola škola pod vedením Ing. Ferdinanda Amenu. V tom roku sa vykonali zmeny aj v samotnej budove školy. Rozšírili sa zbierky, dielne, laboratóriá. Počet žiakov sa zdvojnásobil. Škola vzrástla po stránke kvantitatívnej. Zriadili sa ďalšie oddelenia s 24 triedami. Oddelenia boli tieto:

• 1. Vyššia priemyselná škola strojnícka - štvorročná.
• 2. Vyššia priemyselná škola elektrotechnická - štvorročná.
• 3. Vyššia priemyselná škola staviteľská - štvorročná.
• 4. Majstrovská škola strojnícka - dvojročná.
• 5. Majstrovská škola elektrotechnická - dvojročná.
• 6. Cvičná dielňa strojno-zámočnícka - trojročná.
• 7. Odborné kurzy - niekoľkomesačné.

1945-1948

     Koniec druhej svetovej vojny bol významným predelom v dejinách slovenského národa. Obnovenie ČSR znamenalo veľké premeny v celom živote našej spoločnosti. Nevyhlo sa im teda ani školstvo. Hneď po oslobodení bolo treba na školách uvádzať do života nové demokratické zásady, na ktorých sa nový ľudovodemokratický režim zakladal. Išlo o demokratizáciu školstva v najširšom slova zmysle.

    Pravda, na priemyselných odborných školách významnú úlohu zohrával ďalší faktor: nutná potreba industrializácie Slovenska. Program rekonštrukcie a spriemyselňovania, prednostné budovanie strojárskeho priemyslu na Slovensku boli spojené s potrebou rýchleho rastu strednotechnických kádrov, čo sa nevyhnutne odrazilo aj na rozvoji stredných priemyselných strojníckych škôl.

    Po oslobodení sa postupne menil vnútorný obsah školy a skvalitnila sa výučba. Z roka na rok sa menila štruktúra sociálneho pôvodu žiakov. Počet žiakov z robotníckych rodín sa ustavične zvyšoval.

    Rýchle sa zakladali nové odborné školy, najmä strojnícke, zvyšovala sa starostlivosť o ich výstavbu a vybavenie.

    Menili sa učebné plány, osnovy, a učebnice odborných škôl. V nových podmienkach sa zakrátko menila profilácia absolventov odborných škôl v duchu potrieb hospodárstva, ako aj v duchu novej koncepcie štruktúry školstva. Strednotechické kádre dostali nové poslanie: v organizovaní výroby spĺňať najmä organizátorskú úlohu.

    Všetky uvedené zmeny zasiahli do osudu Strednej priemyselnej školy strojníckej v Bratislave.

    Po ťažkom a dezorganizovanom frontovom šk. r. 1944/45 (v jesenných a zimných mesiacoch študenti museli pod komandom nemeckých vojakov chodiť kopať zákopy na okraji Bratislavy počas vyučovania) už v nasledujúcom šk. r. sa práca na škole konsolidovala. V zložení profesorského zboru nastali menšie zmeny. V nasledujúcich troch rokoch sa riaditeľstvo školy staralo o pevnú organizáciu práce školy. Starosti boli najmä s umiestnením narastajúceho počtu žiactva a tried čo viedlo k postupnému rušeniu odborných učební a k vytváraniu tried bez vlastnej učebne, ako aj k rozdeleniu školy. V triedach bývalo spravidla 40 i viac žiakov, čo sťažovalo výchovno-vyučovací proces a veľmi zaťažovalo vyučujúcich. Naliehavosť výchovy nových strojárskych kádrov však bola vážna a jej sa museli podriaďovať všetky ostatné zretele.

    V prvých rokoch po oslobodení zostávali nezmenené učebné osnovy a učebný plán odborných predmetov. V nich sa kládol dôraz na odbornosť, technológiu, stroje, strojové súčiastky a technické kreslenie, popri matematike mali vysoké počty hodín. Z učebného plánu vypadli náboženstvo a nemecký jazyk, ktorý nahradil ruský jazyk. V odborných predmetoch sa dosahovala dobrá úroveň, keďže na škole pôsobili viacerí veľmi dobrí odborníci, napr. Ing. Kovačič, Ing. Berender a iní.

    Takisto dobrú úroveň mali prípravné predmety fyzika a matematika, ktorých učitelia Ing. Mikuláš Gregor a o niečo neskoršie dr. František Krňan odišli učiť na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave ako docenti a neskoršie vysokoškolskí profesori. V slovenskom jazyku a literatúre kvalitné výsledky zaručoval dr. Jozef Ružička, neskorší riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra a univerzitný profesor. Z profesorského zboru odišli na vysoké školy vyučovať prof. Čeněk (SVŠT Bratislava), prof. Ondrouch (UK Bratislava), Ing. Fischof (SVŠT Bratislava) a Ing. Klág (ČVUT Praha).

    Organizácia školy naďalej zostala nezmenená. Jadro práce sa sústreďovalo na prípravu stredných technických kádrov pre strojárstvo, a preto hlavným článkom jej organizácie bola odborná škola strojnícka. V šk. r. 1939/40 sa osamostatnila Stredná odborná škola stavebná v Bratislave, ktorá sa odsťahovala na Zochovu ulicu. Niekoľko rokov ju riadil ako expozitúru školy Ing. Juraj Chorváth, ktorý bol poverený vedením tohto odboru už na starej škole a od roku 1949 ju viedol samostatne.

     Stavebná škola a jej vedenie za čas, kým sa nedobudovala, si vypomáhala skúsenosťami na materskej škole.

    Po oslobodení sa takým istým spôsobom osamostatnila v roku 1950 Stredná priemyselná škola elektrotechnická v Bratislave na Zochovej ulici. Elektrotechnické oddelenie školy ako samostatný odbor fungoval ešte prvé roky po roku 1945.

    V r. 1948 v živote školy došlo k dôležitej zmene. Riaditeľom sa stal Ing. Štefan Kovačič, dovtedajší profesor školy, človek neobyčajne agilný, svojej škole a vlasti celou dušou oddaný. Za jeho vyše dvadsaťročného pôsobenia vo funkcii riaditeľa (zomrel v aktívnej službe v roku 1970) Stredná priemyselná škola strojnícka v Bratislave sa stala školou, podľa vzoru ktorej sa budovala celá séria strojníckych škôl na Slovensku. Za jeho osobnej účasti a pomoci sa zriaďovali odborné strojnícke školy v Trnave, v Novom Meste nad Váhom, v Komárne, v Dubnici a na Myjave. Tieto školy, z ktorých niektoré dnes pri dostatku priestorov a moderného vybavenia sa nielen vyrovnajú, ale aj predbehli svoj vzor, sú organizačne a pracovne vo všeličom zaviazané Strednej priemyselnej škole strojníckej v Bratislave. Možno teda povedať, že na organizácii a budovaní strojárskeho odborného školstva na Slovensku má svoj podiel aj naša škola.

Spracovala: Mgr. Antónia Borčinová